reklama

Lukáško 2

"No dobre Luky, nechceš mi niečo povedať? " spýtal som sa narovinu. Po jeho odpovedi som nevedel, ako mám pokračovať v rozhovore. Dostal som sa k nemu tak blízko, že stači len nepatrný pohyb a boli by sme sa bozkávali... "Dal som výpoveď. Zajtra tu už s tebou nebudem." oznámil mi smutným hlasom. Podišiel som k nemu a neveril som tomu, že má v očiach slzy. A takisto som neveril tomu, čo urobil. Pozrel sa na mňa tými uslzenými očami, preletel pohľadom na dvere a keď sa uistil, že sú zatvorené objal ma. No nie spôsobom, akým sa bežne chalani medzi sebou objímajú pri rozlúčkach. Objal ma spôsobom ako by som ja objal svoju lásku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Pokračovanie predchádzajúcej poviedky  Lukáško


Nevedel som, čo mám robiť, tak som objatie len hlúpo opätoval. Keď sme tam stáli už dostatočne dlho, aby sme boli vyobjímaní, odtiahol sa a spýtal sa: "Môžem? "

Hneď mi bolo jasné, čo mu behá po rozume. Bez toho, aby som mu dal šancu zareagovať, nahol som sa k nemu, pozrel som sa mu hlboko do očí a našiel som tam presne to, čo som hľadal celý čas, ako u nás Lukáš pracoval. Túžbu. A strach zároveň... Nevedel som, čoho sa tak bál, tak som sa rozhodol, že to prelomím.

Pobozkal som ho. Nie takým náhlivým bozkom, akým sa lúčime s priateľom, ktorý už nemá moc času aby stihol vlak. Nie bozkom, akým zdravíme rodičov a blízku rodinu. Nie bozkom, aký predstierame pri gratuláciách známym ženám.

Pobozkal som ho bozkom, ktorým bozkávame len vyvolených. Len toho jedného človeka, o ktorom si myslíme, že by naozaj stálo za to, vyskúšať to s ním. Vložil som do toho bozku všetko. Lásku. Vášen. Chtíč. Oddajnosť. Ospravedlnenie.

"Pardon, prídem neskôr..." niekto nečakane otvoril dvere. Neviem, kto to bol, ale bol som rád, že má toľko rozumu, že ich hneď zavrel a odišiel.

Po dlhom bozku sa Lukáš odtrhol...

"Čo blázniš? ? ? Ja nie som buzerant..."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

chmatol svoju tašku a vybehol z miestnosti. Ja som ostal stáť a nič som nerobil. V hlave sa mi výrili otázky bez odpovedí. Prečo so mnou flirtoval, ak nie je gay? Prečo ma objal? Prečo odchádza z práce? Prečo mi to robí? Prečo ho tak ľúbim? A prečo som taký sklamaný? Čo je na mne také zlé?

Prečo som gay?

Sadol som si na stoličku a rozhliadol sa po miestnosti. Na obrazovke monitora blikala obáločka. Niekto zas otravuje s e-mailom. Na to naozaj nemám náladu. Díval som sa na obrazovku, no nič som nevidel. Nerozmýšľal som nad tým, čo urobiť. Nerozmýšľal som či mám nejaké povinnosti a či stihnem dokončiť projekt načas.

Rozmýšľal som len nad ním. Nad chlapcom, s ktorým mi bolo tak dobre. Cítil som sa pri ňom ako v siedmom nebi.

Nikdy som si nevkladal veľké nádeje, že si raz nájdem chlapca, s ktorým by som mohol byť štastný. No akonáhle som Lukáška zbadal prvýkrát, myslel som si, že by to mohol byť on. Bol to po dlhej dobe neúspešných vzťahov prvý človek, ktorý sa na mňa dokázal usmiať len tak, zjavne bez príčiny.

A opustil ma.
Oklamal.
Využil.
Zranil.

V hlave mi preblesla myšlienky, že keď nemá môj život zmysel, tak načo?

Ešte stále som cítil na perách jeho bozk, keď som sa poobzeral po kancelárii. Naľavo od dverí visela na stene lekárnička.

Pomaly som vstal a vykročil smerom k nej. Šiel som vzpriamený a pevne rozhodnutý, čo urobiť. Zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť, kým som sa konečne dostal k svojmu cieľu.
Vysiaci zámok mal byť tou zradou, ktorá mi mala zničiť plány.

Pozbieral som v sebe všetko sklamanie, všetku zlosť a z celej sily trhol. Západka to nevydržala a zámok povolil. Otvoril som lekárničku a začal pátrať.

Nič použiteľné. Rozplakal som sa a vrátil sa naspať k stolu. Schmatol som do ruky prvú vec, ktorú som zbadal.

Priložil som si nôž na otváranie obálok k zápästiu. Pomaly som pritláčal čepeľ k jemnej koži pod ktorou sa rysovali tepny. Zovrel som päsť a so slzami v očiach myslel na bolesť vo svojom srdci.

V tom som len začul strašný krik.

"To neurobíš, počuješ?!!!" V otvorených dverách stál Lukáško a v tvári bol celý červený.
"Zabráň mi v tom, ty bastard!" všetka zlosť sa vo mne zosilila akonáhle som ho videl opäť v mojej blízkosti.

Pomalým krokom prešiel od dverí priamo ku mňe. Cítil som, ako mi slzy stekajú po lícach a krku. Keď som ucítil na ľavej strane tváre jeho ruku, myslel som, že mi svojou jemnou pokožkou stiera slzy. No mňa by to aj tak nezastavilo. Bol som rozhodnutý.
Avšak jeho dotyk nebol dotykom nehy, ktorú v sebe skrýval. Dal mi facku. A celkom riadnu.
Nôž mi vypadol z ruky. On ho schmatol, prešiel smerom k východu.

"Bola by škoda, keby som ťa stratil." zašepkal a zmizol vo dverách.

Takže ma predsa len ľúbi.
Zo snenia ma prerušilo známe zvonenie nokie. Lukáško si zabudol na stole mobil.
Prešiel som k nemu a na displeji som jasne videl "Miláčik".

Nuž čo, zodvihol som...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po stlačení obligátneho zeleného tlačidla som si peiložil telefón k uchu.Mal som pocti, že na druhej strane linky je osoba, ktorú Lukáško miluje. Hlavou sa mi rýchlosťou blesku preháňali rôzne myšlienky a otázky.
Ako bude znieť? Koľko má asi rokov? Prečo práve tento človek? Vec, ktorá ma však trápila najviac sa žiaľ nedala zistiť z telefonátu. Ako ten chalan vyzerá a kto to vlastne je?

V mojej hlave sa odohrávali rôzne scenáre, ktoré sa mohli uskutočniť.
Ak by mal ten chalan sympatický hlas, určite by bol aj pekný v tvári a to by znamenalo prehru. Nie kvôli tomu, že by som bol škaredý (Cha Cha), no ak si raz niekto nájde fešáka, ktorý s ním chce chodi, len tak ľahko ho neopustí. To je na tom kruté. Nikdy som nikomu chalana nepreberal a pripadá mi to trošku aj ako svinstvo voči Lukáškovi.

Áno, samozrejme, že ak by bola tá možnosť neváhal by som a lapil by som ho. Nie kvôli tomu, že by mu so mnou bolo lepšie.
Som skrátka sebec, ktorý ak raz niečo chce, musí to mať. No mám pocit, že pri Lukášovi by som sa mohol aj trošku zmeniť. A možno by ma to spravilo aj lepším človekom.

V podstate som ešte nikdy nemal naozajstného "chalana". Také to dvojtýždňové chodenie sa predsa nedá nazývať vzťahom. Napríklad Peťo.

Zoznámili sme sa na eboyse, najprv sme si asi pol roka písali. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa nezáväzne stretneme a trošku "pošpásujeme". Áno, sex.
Keď prišiel ku mne domov, bol som z neho očarený. Vyzeral úžasne. Aj bozkávať sa vedel. Že či. A v posteli tiež vedel čo a ako. Stretávali sme sa každý deň a zaľúbili sa do seba. Po dvoch týždňoch na deň presne, prišla prvá "kríza" a v tej chvíli to nezvládol a nahučal na mňa, urážal mojich priateľov, rodičov, mňa. Nikdy viac som ho nevidel a nepočul o ňom.

Tajne som dúfal, že Lukáškov miláčik bude podobného kalibru. Chalan, ktorý vlastne ani netuší, čo od života očakáva a len tak ledabolo sa poflakuje svetom. Predstavoval som si, ako sa s Lukášom rozíde. Lukáško potom príde za mnou a so slzami v očiach mi povie čo sa stalo.

Po zdvihnutí telefónu som asi dve sekundy rozmýšľal, čo povedať. No druhá strana vyriešila ten problém za mňa.

"Bábo?" spýtala sa žena v telefóne.
Zložil som. Zbabelo som zložil telefón a bežal si von zapáliť. Telefón zvierajúc v ruke som hľadal po vreckách cigarety. Ako správny gay, Davidoff light. Práve, keď som si zapálil cigaretu, telefón zazvonil znova.

Pripravený, že na druhej strane bude žena som zodvihol. "Prosím..."
"Zdravím, ehm, je tam Lukáš?" spýtala sa tá suka.
"Nie, momentálne odbehol, čoskoro sa vráti, má vám zavolať?" spýtal som sa...
"Áno, nech mi zavolá, chcem vedieť, či mám pre neho teda prísť do práce o tej druhej ako sme sa dohodli." požiadala.
"Ok, poviem nech sa ozve, dovi." nečakal som na jej pozdrav a zložil slúchadlo, pretože som si všimol, že sa blíži on.

"Presne pre mobil som sa vrátil, povieš mi s kým si tak usilovne telefonoval?" spýtal sa arogantne, no v očiach som videl, že ho to mrzí.

"Máš zavolať frajerke, bastard."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lukáš zrejme nechápal, čo sa deje a čo mám na mysli. V jeho očiach som videl, že je zmätený.
Prišiel ku mne a vzal mi z ruky mobil. Zrejme si pozrel výpis hovorov, pretože na mňa pozrel tým svojim psím pohľadom, pousmial sa a nadvihol ľavý okraj pery.
"Nemám nikoho iného, je to kamarátka..." povedal.

Počul som ako vraví tie slová, videl som ako sa pri nich tvári a nadobudol som pocit, že je to pravda. Časť môjho ja ho chcela pobozkať. No on sa otočil a zmizol vo dverách.

Prešiel som k chladničke a začal hľadať nejaký alkohol. Samozrejme, som v kancli. Tu žiadny chlast nie je. Otvoril som si teda plechovku coly a stiahol ju na jeden hlt.
Začal som rozmýšľať. Ako inak, samozrejme, že o ňom. Bude ma chcieť? Dokáže mi povedať pravdu? Dúfal som, že mi pomôže, aby som našiel k nemu cestu.

Prúdenie myšlienok v mojej hlave prerušilo zvonenie telefónu. Zodvihol som a povedal len suché:
"Áno?" - "Peter, čítali ste e-mail odo mňa? Posielam som ho asi pred 15timi minútami. Je niečo, čomu by ste nerozumeli?" na linke bol môj priamy nadriadený, vždy mrzutý Henrich. "Prepáčte, no ešte som sa k tomu nedostal." odvetil som. "Máte čas do večera." zložil slúchadlo.

Nechápavo som prešiel k počítaču a zistil, že e-mail od neho je otovrený na ploche obrazovky. Áno, myslím, že som ho už videl, no moc nevnímal jeho význam.

Prečítal som si ho teda ešte raz. A potom ešte dva-krát. Nemohol som tomu uveriť. Mám si zbaliť svoje osobné veci a zajtra ráno prísť podpísať výpoveď. Pre "závažné porušenie pracovnej morálky".

Netušil som, čo tým môj nadriadený myslí. Rozhodol som sa, že sa ho na to spýtam osobne.
Vyšiel som na chodbu a len tak ledabolo pozdravil okoloidúceho kolegu. Po príchode k výťahom priamo nastúpil do otvorených dverí a stlačil tlačidlo najvyššieho poschodia.

"Je tam?" spýtal som sa jeho novej sekretárky. Vrhla na mňa nechápavý pohľad dievčatka, ktoré práve ukončilo strednú školu a tešilo sa z novej práce. "Kto?"
"Kašli na to, dievča!" otvoril som dvere jeho kancelárie. Zdvihol hlavu od monitora a spýtal sa, či môže s niečím pomôcť.

Chcel som, aby mi vysvetlil ako myslel tú výpoveď. Z jeho odpovede mi bolo jasné, že to on vstúpil do kanclu, keď sme sa s Lukášom bozkávali. Údajne mu nevadia gayovia, ale nemá rád romániky na pracovisku. Z ďalšieho rozhovoru mi bolo jasné, že možno mu gayovia nevadia, ale rozhodne to nepovažuje za "normálne". Jeho monológ sa začal uberať zlým smerom. Začal vysvetľovať, ako sa dá orientácia zmeniť pomocou terapie, ako mu vadia všetky homofilmy, takmer som cítil v jeho hlase nenávisť.
Keď ma nazval pedofilom, už som to nevydržal. Zovrel som päsť a udrel som ho.
"Tak toto si nemal robiť." povedal utierajúcis si krv, ktorá mu tiekla z nosa. "Ešte trpko oľutuješ, že si sa ma dotkol. A teraz okamžite vypadni z budovy, inak zavolám ochranku!"

Ešte stále zovrätou pesťou som ho udrel znova. Keď pomaly vstával zo zeme, otočil som sa a zamieril k výťahom. Vyšiel som z budovy a zapálil som si.

Nasadol som do auta, ktoré parkovalo neďaleko. Počas cesty domov mi prišla smska.
"pocul som co sa stalo neopustaj budovu idem za tebou lukas"
Odhodil som mobil na zadné sedadlo auta a ďalej sledoval scenériu pred sebou. Ani som si neuvedomil, že už som zišiel z hlavnej cesty a mal by som spomaliť. Napriek tomu som si udržoval rýchlosť. Prišiel som na križovatku, kde som mal dať prednosť prichádzajúcemu autu.
Mysliac si, že to predsa musím stihnúť som pridal ešte viac plynu. Avšak v tom som si uvedomil, že to nestihnem.

Ako v spomalenom filme som videl ako sa blíži strieborný sedan. V tej chvíli som si neuvedomil, že toto auto som už videl. V posledné dni stávalo blízko toho môjho na tom istom parkovisku pri firme.

Náraz bol rýchly. V plnej rýchlosti som narazil do prednej časti vozidla, priamo do motora.
Než som upadol do bezvedomia, videl som len ako sa aktivoval airbag na jeho aute a zachránil Lukášovi život. Snáď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

....

Sedím vedľa teba a snažim sa ťa pochopiť.

Zvieram ti ruku, no ty aj tak nereaguješ.

Mám pocit, že pozorne počúvaš, čo ti vravím.

Hľadím na prázdnu stenu nemocničnej izby a čakám...

Doktori ma odmietajú informovať. Nie sme rodina.

Spoznávam pocit beznádeje a zúfalstva. Rozprávam sa s tebou, no aj tak počujem len svoj monológ.

"Ľúbim ťa... mal som ti to povedať skôr..."

Na tvojej tvári som zazrel náznak úsmevu. Alebo sa mi to len zdalo? Nech je to akokoľvek, túžim po tom, aby si aspoň na sekundu otvoril oči a dovolil mi do nich pozrieť.

Chcem, aby si sa na mňa znovu usmial a vzal ma do náručia. Budem od šťastia plakať a smiať sa zároveň.

Človek si nikdy neuvedomje, čo má, kým o to nepríde.

Sadám si k tebe na postel, chbát si pokladám vedľa tvojho nehybného tela a hadičky na ktorých si napojený ma tlačia medzi lopatkami.

Chabý pokus o objatie sa mení na plač.

Do miestnosti vstúpila žena, ktorú zatiaľ nepoznám.

Nie je to sestrička, vôbec nevyzerá ako zamestnanec nemocnice.

Okamžite vstávam z tvojej postele a slušne sa pozdravím.

"Je mi ľúto, že sa stretávame za takýchto okolností."



František Horínek

František Horínek

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vystudoval som obchodnu akademiu, vystriedal viacero zamestnani, momentalne posobim vo vlastnom podnikani. Zaujimam sa predovsetkym o internet a ekonomiku. Zoznam autorových rubrík:  Social lifeNezaradenéFictionPersonal

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu