Lukáško

Autor: František Horínek | 13.5.2011 o 17:16 | (upravené 14.5.2011 o 2:57) Karma článku: 3,33 | Prečítané:  716x

Tak pocuj Peter, toto je Lukáš, je tu na zácvik, tak ho pekne všetko naučíš." Keď som počul túto vetu tak mi len prebleslo hlavou, že zase nejaký nový kolega, ktorý po troch dňoch odíde, veď je v skúšobnej dobe a má na to právo. Mno tak sa na tú socku pozrime... Moje oči sa dvihli hore a zazreli ho. Mal cca 170 cm, tak 68 kg, a krasnu tvaricku... Jeho nádherné hlboké hnedé oči sa na mňa pozerali ako na spasenie pohľadom, ktorý vravel ako mi vopred veľmi pekne ďakuje, že mu pomôžem spamatať sa v tejto džungli čísel a predpisov... Odpracovali sme spolu asi tri hodiny, ktoré boli neskutočné... Celú dobu sme sa na seba usmievali, bolo to azda prvýkrát, čo som sa v práci cítil dobre. Vždy, keď som mu vysvetľoval niečo nové a nenápadne do hovoreného textu pridával náznaky flirtu usmial sa na mňa tými krásnymi očami...

Po práci som si prisadol k nemu na pohovku v zadných priestoroch prevádzky.. Ako sme tak sedeli vedľa seba, spýtal sa ma, čo robil zle, v čom by sa mal zlepšiť, aby mu práca išla čo najlepšie. 
Ja som mu samozrejme všetko veľmi ochotne vysvetlil. Popri tom sme preberali aj mnoho iných vecí a padalo množstvo dvojzmyslov, ktorými som narážal na moju náklonnosť k nemu. Všetko vyzeralo perfektne. 

Uprostred vysvetľovania mu zazvonil mobil. Pozrel na mňa smutnými očkami a spýtal sa: "Môžem? " Po mojom "iste" náhlivo zdvihol telefón a povedal: "Ahoj, zlatík..."

"Zajtra tu si? " spýtal sa. Odpovedal som, že áno, načo sa zdanlivo potešil, že sa znova uvidíme a pobral sa do šatní, aby sa prezliekol. 
Sedel som na sedačke a čítal noviny. Prebehol som titulky na všetkých stránkach, ako vždy nič zaujímavé. Ok, idem si zapáliť.

Vbehnem do šatne, že v skrinke vylovím cigarety, no keď som otvoril dvere, zabudol som čo som chcel.

Jediné, čo som videl bol jeho nádherne vyrysovaný a tak správne opálený chrbát. Neviem, či chodí do solária alebo to má tak od prirodzenia, no je to perfektné. 
Spopod jeho trojštvrťových nohavíc mu vytŕčali biele boxerky a moja predstavivosť nabrala na otáčkach. 
"Zavri tie ústa.." povedal, keď sa otočil a všimol si, že stojím vo dverách.
Nehneval sa. Jemne sa usmial, hodil na seba biele tričko a vyšiel do šatne, odkiaľ pokračoval von z firmy. 

Rýchlo som schmatol cigarety v nádeji, že ho ešte uvidím odchádzať na autobus. 

Vyšiel som von, zapálil cigaretu a zahľadel som sa smerom na zastávku. Nebol tam. Zľakol som sa, keď na mňa zatrúbilo okolo prechádzajúce auto. 

Obzrel som sa a na mieste spolujazdca sedel Lukáš. A vedľa neho... asi 23 ročný mladík...

Cítil som sa mizerne. Dofajčil som cigaretu a vrátil sa do šatne. Stále tam zostala tá jeho jemne sladká vôňa. Cítil som ju všade. Nie som ten typ, ktorý by tajne kradol svojim idolom spodné prádlo a potom s ním masturboval, takže som sa len narýchlo prezliekol a zamieril si to k autu. 

Ďalšie ráno stálo pred firmou to isté auto, v ktorom Lukáško včera odfrčal s neznámým fešákom. Vošiel som dnu a zbadal som ho. Úsmev, ktorý mi venoval sa niesol celou vstupnou halou a potichúčky docválal až ku mne. 

Pozdrav, ktorý vyslovil znel až neuveriteľne štastne. Bolo cítiť, že je rád, že ma vidí. 
"Mal si prísť až o hodinu, nie? " Spýtal som sa ho, keďže som ho tam ešte nečakal.
"Bracho mi požičal auto a tak som tu skôr, vedel som, že tu už budeš."

Nemalo zmysel zbytočne tliachať ďalšie hlúposti a tak sme sa pustili do práce. Spoluipracovali sme na novom projekte pre potencionálneho klienta.
Lukáško sa s veľkým nadšením púšťal do všetkého čomu nerozumel a ja som mal potom naprávať jeho chyby a omyly. Bol zlatý... Jeho ospravedlňujúci pohľad zaváňal podvodom.

Po celý čas, čo sedel po mojej pravej strane som nemohol spustiť z neho oči. Čoraz tažšie sa mi sústredilo na prácu. Nenápadne a akoby náhodou som sa dotkol jeho stehna. Pohľadom naznačil, že je všetko v poriadku, ale v práci sa to nehodí. Začala mi kvitnúť nádej, že možno mám predsalen šancu.
Neviem, či je gay, ale zadaný je určite. Ibaže by nie...

"Idem sa nadýchať čerstvého vzduchu..." postavil som sa a schmatol zo stola cigarety. Pri odchode som cítil na svojom zadku jeho pohľad.
Bol som už takmer vonku z miestnosti, keď povedal: "počkaj, ..."

"Počkaj, ..." zakričal na mňa spoza stola, keď som už stál vo dverách. V tvári sa mu zračilo, že to, čo chce povedať, je niečo veľmi vážne. Myslel som, že snáď konečne prejaví trošku náklonnosti k mojej osobe. Myslel som, že z jeho nádherných úst výjdu slová lásky. No mýlil som sa.

"Pôjdem s tebou." Bolo to lepšie ako nič. "Nevedel som, že fajčíš." Odvrkol som sklesnuto.

Na to sa len jemne usmial a takmer tajomným hlasom zašepkal:"Možno máme spoločného omnoho viac, než si myslíš."

Kráčali sme spolu po chodbe. Nevedel som sa dočkať, kedy si konečne vonku zapálim, no zároveň som chcel, aby tento okamžik trval večne. Aby večne išiel po mojom boku a ja som mohol nenápadne sledovať jeho siluetu. Jeho krok bol vážny. Bolo v ňom cítiť rozhodnosť dospelého muža, no i hravosť malého chlapca. Presne tak som si predstavoval Lukáška aj v posteli. 

Vyšli sme pred budovu smerom na parkovisko. Do očí nám udrelo obedňajšie slnko. Zažmúril oči a pozrel na mňa. Nadvihol pravé obočie, vystrúhal psie očká a zakňučal. "Ponúkneš ma? " spýtal sa detským hláskom. 

Nemohol som uveriť tomu, čo sa dialo potom.
Vytiahol to a začal fajčiť.

Statne si potiahol a po chvíľke fajčenia povedal: "Donieslo sa mi, že odchádzaš."
"Dostal som lepší job." 
Po dlhom vysvetlovaní o akú prácu sa jedná, sa usmial a potichu povedal len sám pre seba: "Budeš mi chýbať."
"Čo? " spýtal som sa celkom nahlas. Že som mu nerozumel a či to môže zopakovať. Vraj nič nepovedal a zrejme sa mi to len zdalo. Zahasil cigaretu a ponáhlal sa naspäť do kancelárie.
Počul som ho celkom jasne. V mojom vnútri sa odohrávalo niečo veľmi zvláštne. Nevedel som, či to myslel ako chalan, alebo ako kolega. 
Keď som prišiel dnu, na stole som mal hrnček z ktorého sa parilo. 
"Varil som si čaj, tak som spravil aj tebe." usmial sa na mňa, no hneď na to sklonil hlavu a do zeme zašepkal: "Mätový, ten máš najradšej..."

Nemohol som takto ďalej pracovať a celú dobu som sa nedokázal sústrediť na projekt. Snažil som sa k nemu dostať čo najbližšie aby som ho mohol cítiť.
"Vieš, ak by sme túto časť projektu vynechali, alebo ju presunuli na neskôr, mali by sme čas rozmýšlať nad ostatnými vecami." navrhol som.
"Už dávno rozmýšľam nad ostatnými vecami a nie nad projektom."začal sa červenať. 

"No dobre Luky, nechceš mi niečo povedať? " spýtal som sa narovinu.
Po jeho odpovedi som nevedel, ako mám pokračovať v rozhovore. Dostal som sa k nemu tak blízko, že stači len nepatrný pohyb a boli by sme sa bozkávali...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?